Popolcová streda 1971, alebo začiatok veľkého akumulátorového pôstu

Autor: Jozef Rosina | 8.3.2011 o 21:04 | (upravené 8.3.2011 o 21:12) Karma článku: 14,77 | Prečítané:  3642x

V tom čase bolo v Trnave všetko ináč. Mestská veža stála ne Gottwaldovom námestí. Viedla k nej nie Hlavná ulica, ale ulica Februárového víťazstva. Nestála na nej radnica, ale Mestský národný výbor. Pracujúci ľud sa tešil z vymožeností, ktoré získal Februárovým víťazstvom vďaka pánovi, pardon súdruhovi, Gottwaldovi.

Jednou z takýchto vymožeností bol absolútny nedostatok akéhokoľvek tovaru v obchodoch. Keď dozrievali uhorky nebolo napríklad octu, nebolo cukru, nebýval ani toaletný papier, nebolo ani súčiastok pre autá. Vtedy sa už sľubne rozvíjal na Slovensku motorizmus, takže po tovare súvisiacom s prevádzkou auta, bol čoraz väčší dopyt. Od mestskej veže k cukrovaru viedla ulica nie Štefánikova, ale Jilemnického. Oproti mestskej veže bola predajňa Mototechny. Dnes je v tomto dome cestovná kancelária a predajňa odevov. Samozrejme, regály Mototechny väčšinu roka zívali prázdnotou vďaka plánovitému riadeniu národného hospodárstva. Ktosi kriedou na bránu predajne napísal „ Vivat Mototechna, kerá nyšt nemá !" Napriek tomu z času na čas nejaký tovar do predajne prišiel. To bol pre trnavských motoristov sviatok. Už vopred sa vedelo, koľko a čoho príde, koľko treba dať vedúcemu, aby sa ti ušlo, alebo od koľkej treba stáť pred predajňou.
Na Popolcovú stredu v roku 1971, presnejšie 24. februára 1971, nastal takýto motoristický sviatok. „Dójdú baterky !" vzrušene sa šepkalo po Trnave. „ Že vraj desat kusóv!" S blížiacim sa dňom dodania drahocenného tovaru rástlo vzrušenie medzi motoristickou verejnosťou. Môj otec túto správu zachytil tiež. Mali sme vtedy Škodovku 100. Aj my sme akumulátor potrebovali. Otec vymyslel nasledovnú taktiku - prikázal mi, aby som už od šiestej rána čakal pred Mototechnou. Mal som vtedy 14 rokov a chodil som do ôsmej triedy základnej školy. Ako poslušný syn som ctil otca svojho i jeho príkazy. Vzal som pevnú tašku, peniaze a pred šiestou som vykročil z domu. Ako som kráčal k Bernolákovej bráne, divil som sa, koľko ľudí ide tým istým smerom ako ja. Pridal som do kroku. Pri Františkánskom kostole mi odľahlo - pracujúci išli na rannú omšu a na popolec, aby potom stihli ísť do roboty budovať základy rozvinutej socialistickej spoločnosti. Dorazil som pred Mototechnu presne o šiestej. Nebol som síce prvý, bol som druhý, čo dávalo reálnu šancu na úspešnú kúpu akumulátora. Čas do otvorenia predajne o siedmej sa nekonečne vliekol. Postupne prichádzali ďalší záujemcovia o baterky. Rad postupne narastal. „ Ujde sa nám, doví kolko ich dostali!" dohadovali sa medzi sebou účastníci radu. Spomenul som si na vetu, ktorú sme sa nedávno učili na ruštine : „Baľšaja očereď sazdálas u magazína." Premýšľal som nad tým, či očeredi v Sovietskom zväze sú dlhšie ako tie naše, alebo nie. Odpoveďou mi bolo heslo, ktoré viselo na mnohých miestach našej vlasti: Sovietsky zväz náš vzor !
Konečne bolo sedem hodín a v zámke predajne zaštrkotal kľúč. Vošli sme dnu. Pán, ktorý stál predo mnou a ja sme úspešne zakúpili akumulátor. Ostatní nemali také šťastie. Hodinu stáli na mraze zbytočne. S nadávaním sa rozchádzali. „Kdoví, kedy zase baterky dójdú..." bedákali. Vložil som akumulátor do tašky a hrdo som vykročil domov na Špiglsál. V divadelnej uličke som strestával tetušky s popolcom na čele. Uvedomil som si, že začína veľký pôst. Pre trnavských motoristov sa však práve začal Veľký akumulátorový pôst! Ďalšie akumulátory prišli do trnavskej predajne Mototechny oveľa neskôr ako za štyridsať dní.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?